Keď sa mi narodil syn, bola som šťastím bez seba. Tak veľmi som sa bála pôrodu, že keď bolo po ňom, bola som ten najšťastnejší človek na celom svete. Vôbec mi nenapadlo, že tá horšia časť prichádza práve po pôrode. A že môjho syna musím nejako vychovať. Prvé mesiace som sa veľmi bála a nemohla som spávať bez toho, aby som ho každú hodinu neskontrolovala. Niežeby mi doprial viac spánku ako len jednu hodinu, ale aj tak. Spával medzi mnou a manželom. A s odstupom času som prišla na to, že to bola obrovská chyba. Jedného dňa som sa nahnevala a vedela som, že takto to už ďalej nejde. Je načase, aby mal nielen vlastnú posteľ, ale aj vlastný priestor.

Konečne má to svoje

Detske izby sme riešili asi niekoľko týždňov, kým sme našli ten správny nábytok, ktorý by sa hodil do štýlu, aký sme si predstavovali. Syn najprv veľmi protestoval, neustále plakal a bol nahnevaný na celý svet. No napokon zistil, že mať vlastný priestor mu ponúka také možnosti, aké si ani nevedel predstaviť. Zabával sa, staval si pevnosti a spinkal celú noc, ako keď bol bábätko. A my sme mali konečne posteľ sami pre seba.